PRVÁ MEDITÁCIA:
Rene Descartes bol zakladateľom novovekého racionalizmu, teda môžme tvrdiť, že vyzdvihuje poznanie rozumom, nad poznaním pomocou zmyslov, či nad skúsenostným poznaním. A práve preto som si pre svoj rozbor vybrala prvú meditáciu, kde výrazne podčiarkuje svoj vyzdvihovaný racionalizmus. Praktizuje ho na základe spochybňovania všetkých vecí, ktoré sa dajú spochybniť- a pochybovať sa dá len rozumom. Aj podnadpis prvej meditácie hovorí: "O veciach, o ktorých možno pochybovať." Tvrdí,že len pochybovaním sa dostávame k pravde- teda rozum je kritériom overovania pravdivosti.
V začiatku svojej úvahy hovorí, že zistil, že veľa nepravdy pripúšťal ako pravdu, pretože plne dôveroval svojim zmyslom, no dnes vie, že zmysly nás občas klamú, no a nemožno dôverovať tomu čo nás čo i len raz oklamalo. Preto musí všetko, čo postavil na týchto "pravdách" overiť a to pochybovaním. Ale pochybovať o úplne všetkom by bolo zdĺhavé, preto stačí pochybovať o ich základných princípoch, o prvotinách, z ktorých všetko vzniklo, lebo ak sa zrútia základy, zrúti sa aj ďalšia stavba....
No Descartes vlastne pripúšťa, že zmysly nás v určitých veciach klamať nemôžu. Podľa neho je napríklad nepopierateľné, že som, že píšem úvahu, že stláčam písmená na klávesnici,... ale zároveň si týmto tvrdením nie je istý, pretože toto celé nemusí byť realita, môže to byť len sen... Ďalej sa zase vracia k myšlienke, že tie veci naozaj musia byť, veď vo sne si predstavujeme, len to čo sme už videli, sny sú akoby mentálne reprezentácie, teda naše telo, ruky, nohy,... naozaj musia existovať. Vychádzajú teda z niečoho pravdivého, nedajú sa spochybniť.
Aj vo zvyšku prvej meditácie naďalej Descartes pochybuje o všetkých veciach... O pravde, ktorá sa nám zdá, či ktorá je. Stále tápa a uvažuje, či toto všetko je skutočnosť, či nie. Naďalej vidí problém a uvažuje, či to všetko okolo, teda či celá skutočnosť nie je len obyčajná ilúzia, z ktorej keď sa prebudí opäť nasledujú nepreniknuteľné ťažkosti...
"COGITO ERGO SUM"= pochybujem, myslím, teda som- cesta k pravde je podriadená sebauvedomeniu!
sobota 29. decembra 2007
piatok 28. decembra 2007
DEJINY FILOZOFIE- Platón- Štát: 608C-621D
Spis Štát napísal Platón tiež v období objektívneho idealizmu.
Opäť ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, kde rozoberajú odmenu spravodlivosti a dôkaz nesmrteľnosti duše.(Ja v svojej vybranej časti budem rozoberať nesmrteľnosť duše podľa Platóna, pretože som tak urobila a aj s dielom Faidón.)
Hovoria, že náš život je veľmi krátky v porovnaní s tým, čo našu dušu čaká po smrti a preto sa treba starať o túto nesmrteľnosť, o dušu, ktorá je večná. Jej nesmrteľnosť vysvetľuje Sokrates svojim žiakom na viacerých príkladoch. Hovorí napríklad o skazenej potrava, po ktorej skonzumovaní umrieme. Ale my neumrieme od skazenosti potravy, ale od toho, že po konzumácii vzniká choroba, ktorá naše telo usmrtí. Teda sme neumreli od skazenosti pokrmu- od cudzieho zla, ale od svojho vlastného zla- choroby. A to isté potom platí aj o duši: " ak skazenosť tela nespôsobuje v duši skazenosť duše, nikdy nesmieme tvrdiť, že duša hynie vinou cudzieho zla bez vlastnej skazenosti, teda zlom niečoho druhého od nej odlišného." Teda choroba tela a jeho smrť nemôžu spôsobiť smrť duši. Duša je nesmrteľná, nepodlieha skaze rozkladu, ani nespravodlivosť ju nezničí. Smrť nikdy pre dušu nie je definitívna, smrť je len akýsi začiatok niečoho nového, pre dušu nie je trestom- kolobeh života.
Pravá prirodzenosť duše sa ukáže po oslobodení od telesného. Duša je vo svojej pravej prirodzenosti plná veľkej vnútornej rozmanitosti, nepodobnosti a rôznosti. Preto nám nepripadá pravdivé, že na svete je stále taký istý počet duší, len si vymieňajú telá, v ktorých prebývajú- kolobeh života. Lenže duša, ktorá je na zemi je tiež z veľkej časti nespravodlivá a je v nej veľa zla... A to práve preto, že táto idealita- duša- je poznačená pobytom na zemi, v svete zmyslov. Len rozumom, myslením, môžme pochopiť aké je vo svojej pravej čistote. Ako keď sa dívame na niečo, čo je dlho ponorené pod vodou, je to poškodené, polámané, zodraté, a vlnami znetvorené, sú tam usadené lastúry, chaluhy,... len rozumom si dokážeme predstaviť pravú podobu toho, čo vidíme teraz vďaka zmyslom. Tak aj na duši by sme mali vidieť jej pôvodnú lásku k múdrosti, na to že je príbuzná s božským a večným,... mali by sme sa snažiť predstaviť si aká by bola, keby dokázala zo seba zhodiť lastúry a kamene, ktoré ju pod morským dnom znetvorili. Morské dno= pozemský svet, ľudské telo.
Opäť ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, kde rozoberajú odmenu spravodlivosti a dôkaz nesmrteľnosti duše.(Ja v svojej vybranej časti budem rozoberať nesmrteľnosť duše podľa Platóna, pretože som tak urobila a aj s dielom Faidón.)
Hovoria, že náš život je veľmi krátky v porovnaní s tým, čo našu dušu čaká po smrti a preto sa treba starať o túto nesmrteľnosť, o dušu, ktorá je večná. Jej nesmrteľnosť vysvetľuje Sokrates svojim žiakom na viacerých príkladoch. Hovorí napríklad o skazenej potrava, po ktorej skonzumovaní umrieme. Ale my neumrieme od skazenosti potravy, ale od toho, že po konzumácii vzniká choroba, ktorá naše telo usmrtí. Teda sme neumreli od skazenosti pokrmu- od cudzieho zla, ale od svojho vlastného zla- choroby. A to isté potom platí aj o duši: " ak skazenosť tela nespôsobuje v duši skazenosť duše, nikdy nesmieme tvrdiť, že duša hynie vinou cudzieho zla bez vlastnej skazenosti, teda zlom niečoho druhého od nej odlišného." Teda choroba tela a jeho smrť nemôžu spôsobiť smrť duši. Duša je nesmrteľná, nepodlieha skaze rozkladu, ani nespravodlivosť ju nezničí. Smrť nikdy pre dušu nie je definitívna, smrť je len akýsi začiatok niečoho nového, pre dušu nie je trestom- kolobeh života.
Pravá prirodzenosť duše sa ukáže po oslobodení od telesného. Duša je vo svojej pravej prirodzenosti plná veľkej vnútornej rozmanitosti, nepodobnosti a rôznosti. Preto nám nepripadá pravdivé, že na svete je stále taký istý počet duší, len si vymieňajú telá, v ktorých prebývajú- kolobeh života. Lenže duša, ktorá je na zemi je tiež z veľkej časti nespravodlivá a je v nej veľa zla... A to práve preto, že táto idealita- duša- je poznačená pobytom na zemi, v svete zmyslov. Len rozumom, myslením, môžme pochopiť aké je vo svojej pravej čistote. Ako keď sa dívame na niečo, čo je dlho ponorené pod vodou, je to poškodené, polámané, zodraté, a vlnami znetvorené, sú tam usadené lastúry, chaluhy,... len rozumom si dokážeme predstaviť pravú podobu toho, čo vidíme teraz vďaka zmyslom. Tak aj na duši by sme mali vidieť jej pôvodnú lásku k múdrosti, na to že je príbuzná s božským a večným,... mali by sme sa snažiť predstaviť si aká by bola, keby dokázala zo seba zhodiť lastúry a kamene, ktoré ju pod morským dnom znetvorili. Morské dno= pozemský svet, ľudské telo.
nedeľa 16. decembra 2007
DEJINY FILOZOFIE- Platón-dialóg Faidón: 105C- 108C
Faidón napísal Platón vo vrcholnom klasickom období svojej tvorby a učenia. V období objektívneho idealizmu.
V tejto časti, ktorú sme čítali ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, v ktorom hovoria o nesmrteľnosti duše a o potrebe starostlivosti o dušu.
Na začiatku (105C) sa Sokrates pýta Kebesa: "...čo musí vniknúť do tela , ak má byť živé?"
A Kebes mu odpovedá: " Duša."
Teda môžme povedať, že protikladom smrti je duša, pretože práve ona oživuje telo. Duša je nesmrteľná, lebo prináša život. Nikdy nemôže prinášať smrť, teda je zbavená smrteľnosti. Naopak telo je smrteľné, podlieha rozkladu, no duša nepodlieha. Telo existuje vo svete zmyslov, v jaskyni. Duša existuje vo svete ideí. Teda duša je nadradená, spájaná s nadradeným rozumovým poznaním. Telo s poznaním zmyslovým, ktoré môže byť klamlivé. Platón vysvetľuje, že duša po smrti tela nezomiera, nezanika, ale odchádza do podsvetia- Hádu. A tak vzniká kolobeh života a smrti. Teda tá istá duša po smrti prinesie opäť ďalší život. Pretože keďže sme povedali, že duša je nesmrteľná nemôže prejsť do smrtelnosti a zaniknúť. Tak ako párne nemôže prijať nepárne, múzické nemúzické, spravodlivé nespravodlivé..., tak ani duša nemôže prijať smrť, teda zaniknúť.
Sokrates: " Keď teda prichádza na človeka smrť, zdá sa, že zomiera jeho smrteľná zložka, nesmrteľná však ustupuje smrti a odchádza zdravá a nezničiteľná."
Ďalej Sokrates hovorí svojim žiakom o potrebe starostlivosti o dušu, pretože ak by ju človek zanedbal, ukázalo by sa hrozné nebezpečenstvo. To znamená, že duša by sa mala snažiť byť dobrou- vychovanou, rozumnou, vzdelanou. Mala by počas života vo svete zmyslov konať dobré veci. Pretože zlá duša, kedže je nesmrteľná, si všetky svoje zlá berie so sebou po smrti do podsvetia. A tu každá duša dostane čo si zaslúži.
Každá duša má svojho strážneho ducha, ktorý ju celý čas sprevádza a sprevádza ju aj po ceste do Hádu, ktorá vôbec nie je jednoduchá a má mnoho uličiek a križovatiek. Dobrá duša nasleduje svojho sprievodcu, lebo vie, čo sa deje. Ale zlá duša, ktorá naďalej lipne na hmotnosti, matérii- na svojom tele sa vzpiera a veľmi trpí, až ju nakoniec jej strážca násilým odvedie.Táto duša, ktorá konala zlo je na tomto mieste opustená a odmietaná inými. Je bezradná a dlhé obdobie tu sama blúdi až sa dostane do príbytku, ktorý jej prináleží. Zatiaľ čo dobrá duša, ktorá žila čistý život, dostáva za spoločníkov bohov a tiež dostáva miesto, ktoré jej podľa zásluh prináleží.
V tejto časti, ktorú sme čítali ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, v ktorom hovoria o nesmrteľnosti duše a o potrebe starostlivosti o dušu.
Na začiatku (105C) sa Sokrates pýta Kebesa: "...čo musí vniknúť do tela , ak má byť živé?"
A Kebes mu odpovedá: " Duša."
Teda môžme povedať, že protikladom smrti je duša, pretože práve ona oživuje telo. Duša je nesmrteľná, lebo prináša život. Nikdy nemôže prinášať smrť, teda je zbavená smrteľnosti. Naopak telo je smrteľné, podlieha rozkladu, no duša nepodlieha. Telo existuje vo svete zmyslov, v jaskyni. Duša existuje vo svete ideí. Teda duša je nadradená, spájaná s nadradeným rozumovým poznaním. Telo s poznaním zmyslovým, ktoré môže byť klamlivé. Platón vysvetľuje, že duša po smrti tela nezomiera, nezanika, ale odchádza do podsvetia- Hádu. A tak vzniká kolobeh života a smrti. Teda tá istá duša po smrti prinesie opäť ďalší život. Pretože keďže sme povedali, že duša je nesmrteľná nemôže prejsť do smrtelnosti a zaniknúť. Tak ako párne nemôže prijať nepárne, múzické nemúzické, spravodlivé nespravodlivé..., tak ani duša nemôže prijať smrť, teda zaniknúť.
Sokrates: " Keď teda prichádza na človeka smrť, zdá sa, že zomiera jeho smrteľná zložka, nesmrteľná však ustupuje smrti a odchádza zdravá a nezničiteľná."
Ďalej Sokrates hovorí svojim žiakom o potrebe starostlivosti o dušu, pretože ak by ju človek zanedbal, ukázalo by sa hrozné nebezpečenstvo. To znamená, že duša by sa mala snažiť byť dobrou- vychovanou, rozumnou, vzdelanou. Mala by počas života vo svete zmyslov konať dobré veci. Pretože zlá duša, kedže je nesmrteľná, si všetky svoje zlá berie so sebou po smrti do podsvetia. A tu každá duša dostane čo si zaslúži.
Každá duša má svojho strážneho ducha, ktorý ju celý čas sprevádza a sprevádza ju aj po ceste do Hádu, ktorá vôbec nie je jednoduchá a má mnoho uličiek a križovatiek. Dobrá duša nasleduje svojho sprievodcu, lebo vie, čo sa deje. Ale zlá duša, ktorá naďalej lipne na hmotnosti, matérii- na svojom tele sa vzpiera a veľmi trpí, až ju nakoniec jej strážca násilým odvedie.Táto duša, ktorá konala zlo je na tomto mieste opustená a odmietaná inými. Je bezradná a dlhé obdobie tu sama blúdi až sa dostane do príbytku, ktorý jej prináleží. Zatiaľ čo dobrá duša, ktorá žila čistý život, dostáva za spoločníkov bohov a tiež dostáva miesto, ktoré jej podľa zásluh prináleží.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)