DEJINY FILOZOFIE- Platón-dialóg Faidón: 105C- 108C

Faidón napísal Platón vo vrcholnom klasickom období svojej tvorby a učenia. V období objektívneho idealizmu.
V tejto časti, ktorú sme čítali ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, v ktorom hovoria o nesmrteľnosti duše a o potrebe starostlivosti o dušu.
Na začiatku (105C) sa Sokrates pýta Kebesa: "...čo musí vniknúť do tela , ak má byť živé?"
A Kebes mu odpovedá: " Duša."
Teda môžme povedať, že protikladom smrti je duša, pretože práve ona oživuje telo. Duša je nesmrteľná, lebo prináša život. Nikdy nemôže prinášať smrť, teda je zbavená smrteľnosti. Naopak telo je smrteľné, podlieha rozkladu, no duša nepodlieha. Telo existuje vo svete zmyslov, v jaskyni. Duša existuje vo svete ideí. Teda duša je nadradená, spájaná s nadradeným rozumovým poznaním. Telo s poznaním zmyslovým, ktoré môže byť klamlivé. Platón vysvetľuje, že duša po smrti tela nezomiera, nezanika, ale odchádza do podsvetia- Hádu. A tak vzniká kolobeh života a smrti. Teda tá istá duša po smrti prinesie opäť ďalší život. Pretože keďže sme povedali, že duša je nesmrteľná nemôže prejsť do smrtelnosti a zaniknúť. Tak ako párne nemôže prijať nepárne, múzické nemúzické, spravodlivé nespravodlivé..., tak ani duša nemôže prijať smrť, teda zaniknúť.
Sokrates: " Keď teda prichádza na človeka smrť, zdá sa, že zomiera jeho smrteľná zložka, nesmrteľná však ustupuje smrti a odchádza zdravá a nezničiteľná."
Ďalej Sokrates hovorí svojim žiakom o potrebe starostlivosti o dušu, pretože ak by ju človek zanedbal, ukázalo by sa hrozné nebezpečenstvo. To znamená, že duša by sa mala snažiť byť dobrou- vychovanou, rozumnou, vzdelanou. Mala by počas života vo svete zmyslov konať dobré veci. Pretože zlá duša, kedže je nesmrteľná, si všetky svoje zlá berie so sebou po smrti do podsvetia. A tu každá duša dostane čo si zaslúži.
Každá duša má svojho strážneho ducha, ktorý ju celý čas sprevádza a sprevádza ju aj po ceste do Hádu, ktorá vôbec nie je jednoduchá a má mnoho uličiek a križovatiek. Dobrá duša nasleduje svojho sprievodcu, lebo vie, čo sa deje. Ale zlá duša, ktorá naďalej lipne na hmotnosti, matérii- na svojom tele sa vzpiera a veľmi trpí, až ju nakoniec jej strážca násilým odvedie.Táto duša, ktorá konala zlo je na tomto mieste opustená a odmietaná inými. Je bezradná a dlhé obdobie tu sama blúdi až sa dostane do príbytku, ktorý jej prináleží. Zatiaľ čo dobrá duša, ktorá žila čistý život, dostáva za spoločníkov bohov a tiež dostáva miesto, ktoré jej podľa zásluh prináleží.