Aurelius Augustinus- sv.Augustín bol filozofom v období stredoveku, bolo po ňom nazvané jedno z období filozofie- Augustínovská patristika.
Sv. Augustín opäť člení text na časti a ja budem opäť rozoberať hneď prvú, ako vstup, úvod, začiatok, keďže som tak urobila aj s prvými rozoberanými textami. Táto časť sa ďalej delí na ešte menšie dielčie časti a je ich 6. Ide o list mŕtvemu priateľovi.
Na začiatok musím povedať, že sv. Augustín používa v tomto diele prirovnania. Filozofia=more, filozofi= moreplavci,...Tvrdí, že do prístavu filozofie, odkiaľ sa dostávajú filozofi rovno do oblasti blaženého života, kde ich veľa nedôjde, musí okrem samej vôle, rozumu, Boha,... zahnať niečo konkrétne, hoci aj bez ich vôle a to je búrka, ktorej sa mnohí boja a považujú ju za zlé. Teda spája blažený život s poznaním (aj s tým, že až po rôznych nástrahách,ako sú búrky v živote a nebezpečenstvách, získavame skúsenosti a múdrosť) a tvrdí, že veľa filozofov sa vydá z domového prístavu, ale málo sa dostane ku poznaniu blaže ného života.
Rozlišuje tri skupinky filozofov. Prvá je skupina moreplavcov, ktorí sa mora zľaknú hneď a vrátia sa späť do bezpečia- do prístavu. (Sú to teda filozofi, ktorí sa pri prvom probléme a nástrahe vo filozofii vzdávajú.) Druhú skupinu tvoria tí, ktorí sa nechali zlákať krásami mora (slávou, falošnými predstavami,...), ktorí sú ochotní vydať sa naproti búrkam, práve kvôli krásam, ktoré majú pred očami a pritom zabudnú na pevninu, teda na to odkiaľ pochádzajú. Ale keď príde na prvé ťažkosti, ktoré ich vženú dokníh, hneď sa vrátia späť na pevninu a už sa nikdy na more nevrátia. No a tretia skupina je skupina plavcov, ktorí nezabudnú na svoj pôvod, vždy sa tam radi vrátia, ale sú verní i moru a neboja sa búrok.
Ďalej poukazuje na to, že na ceste za blaženou krajinu je ale mnoho nástrah, ktorými sú plavci skúšaný, napríklad ohromný vrch(pýcha), ktorý ich láka, stať sa filozofom, zby mohli na všetkých ostatných z toho vrchu pozerať, aby boli niečo viac. Lenže sv Augustín hovorí, že by filozofi mali ostať skromný, lebo tento vrch ich pohltí. keď na neho budú liezť, doplatia na svoju pýchu! Pretože márnosť nakoniec zničí samu seba!
V 4. časti rozoberá svoju cestu za filozofiou. Rozpráva o tom koľko nástrah, trápení prežil.O tom, že sa filozof musí vzdať telesných pôžitkov, že cesta filozofa je náročná.Až potom sa mu podarilo dosiahnuť,čo chcel-prístav.(Augustín vyzdvihuje racionálne poznanie a snaží sa spájať Platónovu filozofiu s kresťanstvom.)Lenže stále je v prístave a netuší kadiaľ má ísť a preto prosí o pomoc svojho mŕtveho priateľa, ktorý už je v blaženej krajine. A zároveň mu vraví, ako si ho váži, pretože je skúsenejší a múdrejší a prosí ho o pomoc v riešení problému duše. Venoval mu úvod svojej práce a žiada ho, aby sa díval, čo mu predkladá.
Začal tým, že opisuje priebeh oslavy svojich narodenín, kde pozval svojich blízkych a začal rozoberať tie najdôležitejšie otázky... a takto vstupuje do svojho diela!
štvrtok 3. januára 2008
streda 2. januára 2008
DEJINY FILOZOFIE- John Locke- Pôvod, istota a rozsah ľudského poznania
KNIHA PRVÁ
Kapitola 1
John Locke bol filozofom novovekého empirizmu. Jeho štýl písania mi je veľmi sympatický, myslím že najsympatickejší zo všetkých filozofických diel, ktoré sme na našich seminároch rozoberali. Skutočne sa mi páči ako racionálne a systematicky rozdeľuje text. Každú tému, ktorú rozoberá si rozvrhne na niekoľko bodov a postupne ich rozoberá. Páči sa mi,že neskáče z myšlienky na myšlienku a nešpekuluje.
Na svoj rozbor som vybrala hneď prvú kapitolu , a teda úvod, pretože je otvorením tohto diela a vďaka nemu sa dozvedáme o čom dielo asi bude. Lock úvod rozdelil na osem častí.
1.Skúmanie rozumu je zaujímavé a užitočné.
Človek je na vyššej úrovni ako zvieratá- a to vďaka rozumu. Tiež má vďaka rozumu mnohé výhody a práve preto je hodný skúmania. No skúmať rozum nie je vôbec jednoduché, pretože skúmame rozumom a teda skúmať sám seba (rozum skúma seba)je ťažké. No zároveň je to veľmi zaujímavé hlavne užitočné, aby sme potom boli schopní vďaka tomuto poznaniu riadiť naše myslenie pri skúmaní ostatných vecí.
2.Jeho účel.
Cieľom je preskúmať:pôvod istotu a rozsah ľudského poznania. No pri tomto bode považuje Locke za podstatné práve individuálne schopnosti a danosti jednotlivcov pri používaní rozumu. Pretože každý z nás je jedinečný a rozdielny! A práve na základe toho by si prial vyvodiť meradlá ľudského poznania a povedať, že teda neexistuje všeobecná pravda pre každého, lebo každý sme iný...
3.Metóda.
Je potrebné určiť si prostriedky akými sa dostávane k pravde, na základe ktorých postupujeme.
4.Je užitočné poznať rozsah nášho chápania.
Opäť hovoríme o individualite. O individualite rozsahu rozumu, ktorá určuje koľko toho dokážeme vstrebať a pochopiť, pretože každý z nás má inú hranicu a pokiaľ sa snaží za ňu prejsť a nepodarí sa mu to, tak sa dostáva mnohokrát do trápnej situácie. Teda poznať svoj rozsah rozumu je tiež ďalší dôvod k jeho skúmaniu.
5.Naše schopnosti sú primerané nášmu postaveniu a našim potrebám.
Boh nám každému nadelil primerané schopnosti k poznávaniu, aby sme vďaka nim dokázali poznať to, čo potrebujeme. Ale aj tak by sme mu mali byť vďační, aj keď každému z nás dal rozličné schopnosti a sú obmedzené, teda nemôžme poznať všetko. A tiež by sme ich mali využívať a nie premýšľať, prečo nám Boh nedal možnosť poznať úplnú pravdu,lebo tak je to aj s fyzičnom. Nemáme krídla ako vtáci, no aj napriek tomu využívame nohy.
6.Poznanie našich schopností je liekom proti skepticizmu a nečinnosti.
Ak sme schopní objaviť prostriedky, ktorými rozumná bytosť v takej situácii, v akej je človek na tomto svete, môže a musí ovládať svoje názory a konanie od nich závisiace, nemusíme sa trápiť nad tým, že nejaká vec uniká nášmu poznaniu.
7.Prečo vznikla táto rozprava.
Vďaka tomuto dielu chce vysvetliť, že ľudia by mali pochopiť a prijať, že niektoré veci sú pre nás pochopiteľné a niektoré žiaľ nie. A netrápiť sa nad tými, čo nie sú pochopiteľné, ale s väčším úžitkom zveľaďovať myslenie na pochopiteľné oblasti.
8.Čo označuje slovo idea.
Toto slovo často používa v celej rozprave a preto mal potrebu ho vysvetliť. Je to termín, ktorý podľa neho je najvhodnejší na označenie všetkého, čo je predmetom rozumového poznania, keď človek rozmýšľa.
Kapitola 1
John Locke bol filozofom novovekého empirizmu. Jeho štýl písania mi je veľmi sympatický, myslím že najsympatickejší zo všetkých filozofických diel, ktoré sme na našich seminároch rozoberali. Skutočne sa mi páči ako racionálne a systematicky rozdeľuje text. Každú tému, ktorú rozoberá si rozvrhne na niekoľko bodov a postupne ich rozoberá. Páči sa mi,že neskáče z myšlienky na myšlienku a nešpekuluje.
Na svoj rozbor som vybrala hneď prvú kapitolu , a teda úvod, pretože je otvorením tohto diela a vďaka nemu sa dozvedáme o čom dielo asi bude. Lock úvod rozdelil na osem častí.
1.Skúmanie rozumu je zaujímavé a užitočné.
Človek je na vyššej úrovni ako zvieratá- a to vďaka rozumu. Tiež má vďaka rozumu mnohé výhody a práve preto je hodný skúmania. No skúmať rozum nie je vôbec jednoduché, pretože skúmame rozumom a teda skúmať sám seba (rozum skúma seba)je ťažké. No zároveň je to veľmi zaujímavé hlavne užitočné, aby sme potom boli schopní vďaka tomuto poznaniu riadiť naše myslenie pri skúmaní ostatných vecí.
2.Jeho účel.
Cieľom je preskúmať:pôvod istotu a rozsah ľudského poznania. No pri tomto bode považuje Locke za podstatné práve individuálne schopnosti a danosti jednotlivcov pri používaní rozumu. Pretože každý z nás je jedinečný a rozdielny! A práve na základe toho by si prial vyvodiť meradlá ľudského poznania a povedať, že teda neexistuje všeobecná pravda pre každého, lebo každý sme iný...
3.Metóda.
Je potrebné určiť si prostriedky akými sa dostávane k pravde, na základe ktorých postupujeme.
4.Je užitočné poznať rozsah nášho chápania.
Opäť hovoríme o individualite. O individualite rozsahu rozumu, ktorá určuje koľko toho dokážeme vstrebať a pochopiť, pretože každý z nás má inú hranicu a pokiaľ sa snaží za ňu prejsť a nepodarí sa mu to, tak sa dostáva mnohokrát do trápnej situácie. Teda poznať svoj rozsah rozumu je tiež ďalší dôvod k jeho skúmaniu.
5.Naše schopnosti sú primerané nášmu postaveniu a našim potrebám.
Boh nám každému nadelil primerané schopnosti k poznávaniu, aby sme vďaka nim dokázali poznať to, čo potrebujeme. Ale aj tak by sme mu mali byť vďační, aj keď každému z nás dal rozličné schopnosti a sú obmedzené, teda nemôžme poznať všetko. A tiež by sme ich mali využívať a nie premýšľať, prečo nám Boh nedal možnosť poznať úplnú pravdu,lebo tak je to aj s fyzičnom. Nemáme krídla ako vtáci, no aj napriek tomu využívame nohy.
6.Poznanie našich schopností je liekom proti skepticizmu a nečinnosti.
Ak sme schopní objaviť prostriedky, ktorými rozumná bytosť v takej situácii, v akej je človek na tomto svete, môže a musí ovládať svoje názory a konanie od nich závisiace, nemusíme sa trápiť nad tým, že nejaká vec uniká nášmu poznaniu.
7.Prečo vznikla táto rozprava.
Vďaka tomuto dielu chce vysvetliť, že ľudia by mali pochopiť a prijať, že niektoré veci sú pre nás pochopiteľné a niektoré žiaľ nie. A netrápiť sa nad tými, čo nie sú pochopiteľné, ale s väčším úžitkom zveľaďovať myslenie na pochopiteľné oblasti.
8.Čo označuje slovo idea.
Toto slovo často používa v celej rozprave a preto mal potrebu ho vysvetliť. Je to termín, ktorý podľa neho je najvhodnejší na označenie všetkého, čo je predmetom rozumového poznania, keď človek rozmýšľa.
sobota 29. decembra 2007
DEJINY FILOZOFIE- Rene Desartes- Meditácia o prvej filozofii, v ktorých sa dokazuje existencia Boha a odlišnosti duše od tela
PRVÁ MEDITÁCIA:
Rene Descartes bol zakladateľom novovekého racionalizmu, teda môžme tvrdiť, že vyzdvihuje poznanie rozumom, nad poznaním pomocou zmyslov, či nad skúsenostným poznaním. A práve preto som si pre svoj rozbor vybrala prvú meditáciu, kde výrazne podčiarkuje svoj vyzdvihovaný racionalizmus. Praktizuje ho na základe spochybňovania všetkých vecí, ktoré sa dajú spochybniť- a pochybovať sa dá len rozumom. Aj podnadpis prvej meditácie hovorí: "O veciach, o ktorých možno pochybovať." Tvrdí,že len pochybovaním sa dostávame k pravde- teda rozum je kritériom overovania pravdivosti.
V začiatku svojej úvahy hovorí, že zistil, že veľa nepravdy pripúšťal ako pravdu, pretože plne dôveroval svojim zmyslom, no dnes vie, že zmysly nás občas klamú, no a nemožno dôverovať tomu čo nás čo i len raz oklamalo. Preto musí všetko, čo postavil na týchto "pravdách" overiť a to pochybovaním. Ale pochybovať o úplne všetkom by bolo zdĺhavé, preto stačí pochybovať o ich základných princípoch, o prvotinách, z ktorých všetko vzniklo, lebo ak sa zrútia základy, zrúti sa aj ďalšia stavba....
No Descartes vlastne pripúšťa, že zmysly nás v určitých veciach klamať nemôžu. Podľa neho je napríklad nepopierateľné, že som, že píšem úvahu, že stláčam písmená na klávesnici,... ale zároveň si týmto tvrdením nie je istý, pretože toto celé nemusí byť realita, môže to byť len sen... Ďalej sa zase vracia k myšlienke, že tie veci naozaj musia byť, veď vo sne si predstavujeme, len to čo sme už videli, sny sú akoby mentálne reprezentácie, teda naše telo, ruky, nohy,... naozaj musia existovať. Vychádzajú teda z niečoho pravdivého, nedajú sa spochybniť.
Aj vo zvyšku prvej meditácie naďalej Descartes pochybuje o všetkých veciach... O pravde, ktorá sa nám zdá, či ktorá je. Stále tápa a uvažuje, či toto všetko je skutočnosť, či nie. Naďalej vidí problém a uvažuje, či to všetko okolo, teda či celá skutočnosť nie je len obyčajná ilúzia, z ktorej keď sa prebudí opäť nasledujú nepreniknuteľné ťažkosti...
"COGITO ERGO SUM"= pochybujem, myslím, teda som- cesta k pravde je podriadená sebauvedomeniu!
Rene Descartes bol zakladateľom novovekého racionalizmu, teda môžme tvrdiť, že vyzdvihuje poznanie rozumom, nad poznaním pomocou zmyslov, či nad skúsenostným poznaním. A práve preto som si pre svoj rozbor vybrala prvú meditáciu, kde výrazne podčiarkuje svoj vyzdvihovaný racionalizmus. Praktizuje ho na základe spochybňovania všetkých vecí, ktoré sa dajú spochybniť- a pochybovať sa dá len rozumom. Aj podnadpis prvej meditácie hovorí: "O veciach, o ktorých možno pochybovať." Tvrdí,že len pochybovaním sa dostávame k pravde- teda rozum je kritériom overovania pravdivosti.
V začiatku svojej úvahy hovorí, že zistil, že veľa nepravdy pripúšťal ako pravdu, pretože plne dôveroval svojim zmyslom, no dnes vie, že zmysly nás občas klamú, no a nemožno dôverovať tomu čo nás čo i len raz oklamalo. Preto musí všetko, čo postavil na týchto "pravdách" overiť a to pochybovaním. Ale pochybovať o úplne všetkom by bolo zdĺhavé, preto stačí pochybovať o ich základných princípoch, o prvotinách, z ktorých všetko vzniklo, lebo ak sa zrútia základy, zrúti sa aj ďalšia stavba....
No Descartes vlastne pripúšťa, že zmysly nás v určitých veciach klamať nemôžu. Podľa neho je napríklad nepopierateľné, že som, že píšem úvahu, že stláčam písmená na klávesnici,... ale zároveň si týmto tvrdením nie je istý, pretože toto celé nemusí byť realita, môže to byť len sen... Ďalej sa zase vracia k myšlienke, že tie veci naozaj musia byť, veď vo sne si predstavujeme, len to čo sme už videli, sny sú akoby mentálne reprezentácie, teda naše telo, ruky, nohy,... naozaj musia existovať. Vychádzajú teda z niečoho pravdivého, nedajú sa spochybniť.
Aj vo zvyšku prvej meditácie naďalej Descartes pochybuje o všetkých veciach... O pravde, ktorá sa nám zdá, či ktorá je. Stále tápa a uvažuje, či toto všetko je skutočnosť, či nie. Naďalej vidí problém a uvažuje, či to všetko okolo, teda či celá skutočnosť nie je len obyčajná ilúzia, z ktorej keď sa prebudí opäť nasledujú nepreniknuteľné ťažkosti...
"COGITO ERGO SUM"= pochybujem, myslím, teda som- cesta k pravde je podriadená sebauvedomeniu!
piatok 28. decembra 2007
DEJINY FILOZOFIE- Platón- Štát: 608C-621D
Spis Štát napísal Platón tiež v období objektívneho idealizmu.
Opäť ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, kde rozoberajú odmenu spravodlivosti a dôkaz nesmrteľnosti duše.(Ja v svojej vybranej časti budem rozoberať nesmrteľnosť duše podľa Platóna, pretože som tak urobila a aj s dielom Faidón.)
Hovoria, že náš život je veľmi krátky v porovnaní s tým, čo našu dušu čaká po smrti a preto sa treba starať o túto nesmrteľnosť, o dušu, ktorá je večná. Jej nesmrteľnosť vysvetľuje Sokrates svojim žiakom na viacerých príkladoch. Hovorí napríklad o skazenej potrava, po ktorej skonzumovaní umrieme. Ale my neumrieme od skazenosti potravy, ale od toho, že po konzumácii vzniká choroba, ktorá naše telo usmrtí. Teda sme neumreli od skazenosti pokrmu- od cudzieho zla, ale od svojho vlastného zla- choroby. A to isté potom platí aj o duši: " ak skazenosť tela nespôsobuje v duši skazenosť duše, nikdy nesmieme tvrdiť, že duša hynie vinou cudzieho zla bez vlastnej skazenosti, teda zlom niečoho druhého od nej odlišného." Teda choroba tela a jeho smrť nemôžu spôsobiť smrť duši. Duša je nesmrteľná, nepodlieha skaze rozkladu, ani nespravodlivosť ju nezničí. Smrť nikdy pre dušu nie je definitívna, smrť je len akýsi začiatok niečoho nového, pre dušu nie je trestom- kolobeh života.
Pravá prirodzenosť duše sa ukáže po oslobodení od telesného. Duša je vo svojej pravej prirodzenosti plná veľkej vnútornej rozmanitosti, nepodobnosti a rôznosti. Preto nám nepripadá pravdivé, že na svete je stále taký istý počet duší, len si vymieňajú telá, v ktorých prebývajú- kolobeh života. Lenže duša, ktorá je na zemi je tiež z veľkej časti nespravodlivá a je v nej veľa zla... A to práve preto, že táto idealita- duša- je poznačená pobytom na zemi, v svete zmyslov. Len rozumom, myslením, môžme pochopiť aké je vo svojej pravej čistote. Ako keď sa dívame na niečo, čo je dlho ponorené pod vodou, je to poškodené, polámané, zodraté, a vlnami znetvorené, sú tam usadené lastúry, chaluhy,... len rozumom si dokážeme predstaviť pravú podobu toho, čo vidíme teraz vďaka zmyslom. Tak aj na duši by sme mali vidieť jej pôvodnú lásku k múdrosti, na to že je príbuzná s božským a večným,... mali by sme sa snažiť predstaviť si aká by bola, keby dokázala zo seba zhodiť lastúry a kamene, ktoré ju pod morským dnom znetvorili. Morské dno= pozemský svet, ľudské telo.
Opäť ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, kde rozoberajú odmenu spravodlivosti a dôkaz nesmrteľnosti duše.(Ja v svojej vybranej časti budem rozoberať nesmrteľnosť duše podľa Platóna, pretože som tak urobila a aj s dielom Faidón.)
Hovoria, že náš život je veľmi krátky v porovnaní s tým, čo našu dušu čaká po smrti a preto sa treba starať o túto nesmrteľnosť, o dušu, ktorá je večná. Jej nesmrteľnosť vysvetľuje Sokrates svojim žiakom na viacerých príkladoch. Hovorí napríklad o skazenej potrava, po ktorej skonzumovaní umrieme. Ale my neumrieme od skazenosti potravy, ale od toho, že po konzumácii vzniká choroba, ktorá naše telo usmrtí. Teda sme neumreli od skazenosti pokrmu- od cudzieho zla, ale od svojho vlastného zla- choroby. A to isté potom platí aj o duši: " ak skazenosť tela nespôsobuje v duši skazenosť duše, nikdy nesmieme tvrdiť, že duša hynie vinou cudzieho zla bez vlastnej skazenosti, teda zlom niečoho druhého od nej odlišného." Teda choroba tela a jeho smrť nemôžu spôsobiť smrť duši. Duša je nesmrteľná, nepodlieha skaze rozkladu, ani nespravodlivosť ju nezničí. Smrť nikdy pre dušu nie je definitívna, smrť je len akýsi začiatok niečoho nového, pre dušu nie je trestom- kolobeh života.
Pravá prirodzenosť duše sa ukáže po oslobodení od telesného. Duša je vo svojej pravej prirodzenosti plná veľkej vnútornej rozmanitosti, nepodobnosti a rôznosti. Preto nám nepripadá pravdivé, že na svete je stále taký istý počet duší, len si vymieňajú telá, v ktorých prebývajú- kolobeh života. Lenže duša, ktorá je na zemi je tiež z veľkej časti nespravodlivá a je v nej veľa zla... A to práve preto, že táto idealita- duša- je poznačená pobytom na zemi, v svete zmyslov. Len rozumom, myslením, môžme pochopiť aké je vo svojej pravej čistote. Ako keď sa dívame na niečo, čo je dlho ponorené pod vodou, je to poškodené, polámané, zodraté, a vlnami znetvorené, sú tam usadené lastúry, chaluhy,... len rozumom si dokážeme predstaviť pravú podobu toho, čo vidíme teraz vďaka zmyslom. Tak aj na duši by sme mali vidieť jej pôvodnú lásku k múdrosti, na to že je príbuzná s božským a večným,... mali by sme sa snažiť predstaviť si aká by bola, keby dokázala zo seba zhodiť lastúry a kamene, ktoré ju pod morským dnom znetvorili. Morské dno= pozemský svet, ľudské telo.
nedeľa 16. decembra 2007
DEJINY FILOZOFIE- Platón-dialóg Faidón: 105C- 108C
Faidón napísal Platón vo vrcholnom klasickom období svojej tvorby a učenia. V období objektívneho idealizmu.
V tejto časti, ktorú sme čítali ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, v ktorom hovoria o nesmrteľnosti duše a o potrebe starostlivosti o dušu.
Na začiatku (105C) sa Sokrates pýta Kebesa: "...čo musí vniknúť do tela , ak má byť živé?"
A Kebes mu odpovedá: " Duša."
Teda môžme povedať, že protikladom smrti je duša, pretože práve ona oživuje telo. Duša je nesmrteľná, lebo prináša život. Nikdy nemôže prinášať smrť, teda je zbavená smrteľnosti. Naopak telo je smrteľné, podlieha rozkladu, no duša nepodlieha. Telo existuje vo svete zmyslov, v jaskyni. Duša existuje vo svete ideí. Teda duša je nadradená, spájaná s nadradeným rozumovým poznaním. Telo s poznaním zmyslovým, ktoré môže byť klamlivé. Platón vysvetľuje, že duša po smrti tela nezomiera, nezanika, ale odchádza do podsvetia- Hádu. A tak vzniká kolobeh života a smrti. Teda tá istá duša po smrti prinesie opäť ďalší život. Pretože keďže sme povedali, že duša je nesmrteľná nemôže prejsť do smrtelnosti a zaniknúť. Tak ako párne nemôže prijať nepárne, múzické nemúzické, spravodlivé nespravodlivé..., tak ani duša nemôže prijať smrť, teda zaniknúť.
Sokrates: " Keď teda prichádza na človeka smrť, zdá sa, že zomiera jeho smrteľná zložka, nesmrteľná však ustupuje smrti a odchádza zdravá a nezničiteľná."
Ďalej Sokrates hovorí svojim žiakom o potrebe starostlivosti o dušu, pretože ak by ju človek zanedbal, ukázalo by sa hrozné nebezpečenstvo. To znamená, že duša by sa mala snažiť byť dobrou- vychovanou, rozumnou, vzdelanou. Mala by počas života vo svete zmyslov konať dobré veci. Pretože zlá duša, kedže je nesmrteľná, si všetky svoje zlá berie so sebou po smrti do podsvetia. A tu každá duša dostane čo si zaslúži.
Každá duša má svojho strážneho ducha, ktorý ju celý čas sprevádza a sprevádza ju aj po ceste do Hádu, ktorá vôbec nie je jednoduchá a má mnoho uličiek a križovatiek. Dobrá duša nasleduje svojho sprievodcu, lebo vie, čo sa deje. Ale zlá duša, ktorá naďalej lipne na hmotnosti, matérii- na svojom tele sa vzpiera a veľmi trpí, až ju nakoniec jej strážca násilým odvedie.Táto duša, ktorá konala zlo je na tomto mieste opustená a odmietaná inými. Je bezradná a dlhé obdobie tu sama blúdi až sa dostane do príbytku, ktorý jej prináleží. Zatiaľ čo dobrá duša, ktorá žila čistý život, dostáva za spoločníkov bohov a tiež dostáva miesto, ktoré jej podľa zásluh prináleží.
V tejto časti, ktorú sme čítali ide o dialóg Sokrata a jeho žiakov, v ktorom hovoria o nesmrteľnosti duše a o potrebe starostlivosti o dušu.
Na začiatku (105C) sa Sokrates pýta Kebesa: "...čo musí vniknúť do tela , ak má byť živé?"
A Kebes mu odpovedá: " Duša."
Teda môžme povedať, že protikladom smrti je duša, pretože práve ona oživuje telo. Duša je nesmrteľná, lebo prináša život. Nikdy nemôže prinášať smrť, teda je zbavená smrteľnosti. Naopak telo je smrteľné, podlieha rozkladu, no duša nepodlieha. Telo existuje vo svete zmyslov, v jaskyni. Duša existuje vo svete ideí. Teda duša je nadradená, spájaná s nadradeným rozumovým poznaním. Telo s poznaním zmyslovým, ktoré môže byť klamlivé. Platón vysvetľuje, že duša po smrti tela nezomiera, nezanika, ale odchádza do podsvetia- Hádu. A tak vzniká kolobeh života a smrti. Teda tá istá duša po smrti prinesie opäť ďalší život. Pretože keďže sme povedali, že duša je nesmrteľná nemôže prejsť do smrtelnosti a zaniknúť. Tak ako párne nemôže prijať nepárne, múzické nemúzické, spravodlivé nespravodlivé..., tak ani duša nemôže prijať smrť, teda zaniknúť.
Sokrates: " Keď teda prichádza na človeka smrť, zdá sa, že zomiera jeho smrteľná zložka, nesmrteľná však ustupuje smrti a odchádza zdravá a nezničiteľná."
Ďalej Sokrates hovorí svojim žiakom o potrebe starostlivosti o dušu, pretože ak by ju človek zanedbal, ukázalo by sa hrozné nebezpečenstvo. To znamená, že duša by sa mala snažiť byť dobrou- vychovanou, rozumnou, vzdelanou. Mala by počas života vo svete zmyslov konať dobré veci. Pretože zlá duša, kedže je nesmrteľná, si všetky svoje zlá berie so sebou po smrti do podsvetia. A tu každá duša dostane čo si zaslúži.
Každá duša má svojho strážneho ducha, ktorý ju celý čas sprevádza a sprevádza ju aj po ceste do Hádu, ktorá vôbec nie je jednoduchá a má mnoho uličiek a križovatiek. Dobrá duša nasleduje svojho sprievodcu, lebo vie, čo sa deje. Ale zlá duša, ktorá naďalej lipne na hmotnosti, matérii- na svojom tele sa vzpiera a veľmi trpí, až ju nakoniec jej strážca násilým odvedie.Táto duša, ktorá konala zlo je na tomto mieste opustená a odmietaná inými. Je bezradná a dlhé obdobie tu sama blúdi až sa dostane do príbytku, ktorý jej prináleží. Zatiaľ čo dobrá duša, ktorá žila čistý život, dostáva za spoločníkov bohov a tiež dostáva miesto, ktoré jej podľa zásluh prináleží.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)